Raná starostlivosť

Prepodnecovanie – Keď je toho na dieťa priveľa

V ranom období života je mozog dieťaťa mimoriadne citlivý na vplyvy prostredia. Aj keď externá stimulácia zohráva v tomto veku kľúčovú úlohu, existuje jemná rovnováha medzi primeranou stimuláciou, ktorá podporuje zdravý vývin, a nadmernou stimuláciou, ktorá môže viesť k prepodnecovaniu a únave s negatívnymi dôsledkami pre vývin.

Prepodnecovanie alebo prestimulovanie označuje stav, kedy nervová sústava dieťaťa prijíma viac podnetov, než je schopná efektívne spracovať. Môže ísť napríklad o senzorickú, kognitívnu alebo emočnú záťaž, ktorá presahuje adaptačné kapacity centrálnej nervovej sústavy a vedie k neurofyziologickým zmenám, emočnému diskomfortu, únave a postupne aj k negatívnym dopadom na vývin.

Deti so zdravotným, neurologickým alebo vývinovým znevýhodnením (napr. deti s viacnásobným zdravotným znevýhodnením, s poruchami autistického spektra alebo predčasne narodené deti) sú náchylné na dôsledky prepodnecovania vzhľadom na oslabenú schopnosť centrálnej nervovej sústavy spracovávať a regulovať informácie prichádzajúce z prostredia.

Prepodnecovanie v ranom detstve môže prebiehať na niekoľkých úrovniach, ktoré sa môžu zároveň navzájom kombinovať a ovplyvňovať.

Prepodnecovanie môžeme rozdeliť do troch základných kategórií:

Senzorické prepodnecovanie

• Vizuálne – silné alebo blikajúce svetlá, rýchly pohyb predmetov alebo obrázkov, vizuálny “neporiadok” (veľa vecí alebo hračiek v zornom polí)
• Auditívne (sluchové) – hluk, hlasná hudba, časté alebo príliš intenzívne rečové podnety, ozveny, či nekontrolované zvuky prostredia
• Taktilné (hmatové) – preťaženie cez pokožku (napr. opakované alebo nepredvídateľné dotyky, textúry nepríjemné pre dieťa)
• Čuchové – nadmerné alebo nepríjemné čuchové podnety z okolia
• Vestibulárne a proprioceptívne – intenzívne, dlhé alebo nečakané pohybové aktivity alebo presuny, ktoré spôsobujú zmätenie rovnovážneho systému a preťažujú jeho adaptačné mechanizmy

Kognitívne prepodnecovanie

Stav, keď dieťa dostáva priveľa kognitívnych podnetov, ktoré nevie spracovať alebo integrovať. Môžu to byť napríklad neprimerane časté a intenzívne terapeutické aktivity,  nadmerné množstvo pokynov v krátkom čase, zložité alebo abstraktné pokyny a úlohy, používanie veľkého množstva rôznorodých, komplexných hračiek či pomôcok, časté zmeny aktivít, rýchle tempo podávania informácií, opakované situácie vyžadujúce od dieťaťa intenzívne kognitívne rozhodovanie, ktoré sú pre neho stresujúce alebo emočne náročné (napr. opakovane nové situácie, náhle zmeny rutín alebo nejasné očakávania) a nedostatok času na samostatné spracovanie podnetov a regeneráciu.

Emocionálne prepodnecovanie

Nastáva, ak je dieťa vystavené emocionálne intenzívnym situáciám, ktorým ešte nevie porozumieť alebo ich emočne regulovať.

Prepodnecovanie môže v ranom detstve ovplyvňovať nielen aktuálny stav dieťaťa, ale aj jeho dlhodobé vývinové trajektórie. Dochádza k nadmernému zaťaženiu centrálnej nervovej sústavy, ktorá nie je schopná efektívne filtrovať, selektovať a organizovať informácie. Výsledkom je stav tzv. „neurálneho šumu“, ktorý nastáva, keď je mozog zahltený a nedokáže účinne spracovať dôležité informácie a ignorovať menej dôležité. Tento stav postupne vedie k chronickému preťaženiu nervovej sústavy a zvyšuje hladiny stresových hormónov, najmä kortizolu, adrenalínu a noradrenalínu, ktoré znižujú schopnosť nervovej sústavy adekvátne reagovať na nové podnety.

• Kortizol, stresový hormón, ktorý je potrebný na krátkodobú mobilizáciu organizmu, môže byť pri chronickej prepodnecovanosti dlhodobo zvýšený. Dôsledkom sú zmeny v limbickom systéme, ktorý má významnú úlohu pri regulácii emócií, pamäti, stresu a učení. Deti sa následkom stávajú emocionálne nestabilnejšie, náchylnejšie na úzkosť a zvýrazůjú sa problémy s učením a zvládaním každodenných situácií.
• Adrenalín a noradrenalín, ktoré pripravujú organizmus na „boj alebo útek“, pri častom prepodnecovaní spôsobujú zvýšenú pohotovosť a napätie, čo môže viesť aj k zvýšeniu svalového napätia, problémom so spánkom, vyčerpaniu a následnej únave, a teda aj k negatívnemu dopadu na schopnosť učenia, koncentrácie či pohybového plánovania. Narušená rovnováha sympatického a parasympatického nervového systému ďalej vedie k celkovému fyziologickému vyčerpaniu organizmu a zvýšenej senzorickej a emocionálnej citlivosti. Ak sa táto nerovnováha opakuje pravidelne, vznikajú chronické adaptácie nervového systému, čo môže spôsobiť zvýšenú dráždivosť, úzkosť, poruchy spánku, trávenia a celkovú zvýšenú citlivosť na podnety.

Dôsledky prepodnecovania

Tieto neurofyziologické zmeny významne znižujú neuroplastickú kapacitu mozgu, čiže schopnosť tvoriť nové a efektívne nervové spojenia, čo vedie k spomaleniu vývinu dieťaťa vo všetkých oblastiach.

Chronické prepodnecovanie teda môže významne zosilňovať už existujúce vývinové ťažkosti detí. Môže taktiež podporovať zvýšenú rigiditu v správaní – dieťa má väčšie ťažkosti prispôsobovať sa zmenám, fixuje sa na rutiny a stereotypie, čím môže kompenzovať nepredvídateľnosť a chaotičnosť prostredia. Okrem uvedeného dochádza aj k zníženej schopnosti učenia, pretože dieťa má obmedzenú kapacitu prijímať a spracovávať nové informácie – či už ide o osvojovanie nových pohybových vzorcov a kognitívnych alebo jazykových zručností.

Ak je nervová sústava zahltená podnetmi, schopnosť sústrediť sa na učenie sa nových pohybov a vzorcov, plánovanie sekvencií či ich automatizáciu môže byť obmedzená. Pri deťoch s viacnásobným znevýhodnením môže preťaženie viesť k oslabeniu motorického učenia a k neschopnosti efektívne zapájať nové pohyby do každodenných aktivít. Častým dôsledkom býva regresia alebo stagnácia vo vývine, ťažkosti s pozornosťou a zhoršená emocionálna regulácia.

Zvyšuje sa celková citlivosť na stres, takže aj drobné zmeny v prostredí môžu vyvolávať intenzívne fyziologické a emocionálne reakcie. Chronická stresová záťaž zároveň oslabuje imunitný a gastrointestinálny systém a môže zvýšiť náchylnosť k ochoreniam a ťažkostiam s trávením. V neposlednom rade býva ovplyvnená aj schopnosť dieťaťa efektívne komunikovať a interagovať s okolím, čo ďalej prehlbuje jeho celkové znevýhodnenie.

Ilustračná fotografia k téme pepodnecovanie, overstimulácia, prestimulovanie dieťaťa.

Prejavy prepodnecovania

Chronické prepodnecovanie a únava môžu mať rôznorodé prejavy, ktoré nemusia byť vždy jednoznačné či ľahko rozpoznateľné. Okrem zjavného útlmu, pasivity a zníženej aktivity sa môžu objaviť aj paradoxné reakcie ako hyperaktivita, impulzívnosť či agresivita.

Deti môžu byť zároveň senzoricky citlivejšie, vyhýbať sa predtým akceptovaným podnetom (napríklad dotykom, zvukom či vizuálnym stimulom) a vykazovať jemné zmeny v správaní – častejšie zasnívanie sa, menšia iniciatíva v interakciách, pokles záujmu o obľúbené aktivity.

Motoricky sa môže nenápadne zvýšiť svalové napätie alebo naopak oslabiť svalová výdrž, čo vedie k častejšiemu fyzickému vyčerpaniu. Ďalšími nenápadnými prejavmi sú zmeny apetítu, prerušovaný alebo nekvalitný spánok, častejšie infekcie, problémy s trávením, či regresia osvojených schopností.

V ranom veku sú prejavy prepodnecovania často nenápadné a môžu byť nesprávne interpretované ako bežné vývinové výkyvy alebo správanie podmienené temperamentom alebo diagnózou dieťaťa.

Pri deťoch s vývinovým oslabením, viacnásobným znevýhodnením alebo PAS sa však hranica medzi primeranou stimuláciou a nadmerným zahltením môže výrazne líšiť v závislosti od ich individuálnej senzorickej, kognitívnej a emocionálnej kapacity.

Odlišnosti v spracovaní podnetov môžu spôsobovať, že k prepodnecovaniu dochádza aj pri intenzite stimulov, ktoré by to iste dieťa v inom životnom období zvládlo bez viditeľných ťažkostí. Centrálna nervová sústava zároveň môže reagovať oneskorene alebo naopak veľmi rýchlo, čo sťažuje identifikáciu optimálnej miery podnetov.

Zameranie sa na jemné zmeny v správaní, pozornosti alebo motorike môže poskytnúť dôležité informácie o tom, či je dieťa na hranici svojej tolerancie alebo či už dochádza k narušeniu jeho adaptačných mechanizmov.

Včasné vnímanie signálov únavy a kognitívneho či senzorického preťaženia môže poskytnúť priestor na efektívnejšie prispôsobenie prostredia a aktivít dieťaťa, aby sa nepresahovali jeho kapacity a zároveň podporovali jeho vývin v rámci individuálnych možností. Optimalizácia prostredia a aktivít tak môže napomáhať procesu učenia tým, že vytvára podmienky, v ktorých nervová sústava dokáže efektívne spracovať nové podnety a postupne si ich osvojovať.

Ako predchádzať prepodnecovaniu

Oddych a priestor na zotavenie zohrávajú v ranom veku významnú úlohu pri spracovaní podnetov a stabilizácii nervovej sústavy. U detí s vývinovým oslabením môže byť schopnosť regenerácie po náročných aktivitách spomalená alebo neúplná, najmä ak je centrálna nervová sústava dlhodobo vystavená zvýšenej záťaži.

Ilustračná fotografia.

Pridanie dostatočného časového priestoru na oddych medzi jednotlivými podnetmi, terapiami alebo aj každodenými aktivitami môže znížiť riziko kumulatívneho prepodnecovania a podporiť adaptáciu dieťaťa na podnety prostredia. Tieto fázy zotavenia nemusia byť nevyhnutne pasívne – niektoré deti môžu uprednostňovať pokojné, predvídateľné aktivity s minimálnym množstvom zmyslových alebo sociálnych požiadaviek. Iné môžu reagovať lepšie na pohyb alebo senzorickú stimuláciu.

Schopnosť nervovej sústavy učiť sa a vytvárať nové spojenia súvisí nielen s kvalitou podnetov, ale aj s tým, či má dostatok času tieto podnety spracovať. Práve preto sa vytvorenie dostatočného časového priestoru v bezpečnom a ukludňujúcom prostredí môže ukázať ako dôležitý predpoklad efektívneho vývinu.

Použitá literatúra

• Agostine, S., Erickson, K., & D’Ardenne, C. (2022). Sensory experiences and children with severe disabilities: Impacts on learning. Frontiers in Psychology, 13, 875085.
• Ben-Sasson, A., Hen, L., Fluss, R., Cermak, S. A., Engel-Yeger, B., & Gal, E. (2009). A meta-analysis of sensory modulation symptoms in individuals with autism spectrum disorders. Journal of Autism and Developmental Disorders, 39(1), 1–11. https://doi.org/10.1007/s10803-008-0593-3PubMed+1SpringerLink+1
• Christakis, D. A., Ramirez, J. S. B., & Ramirez, J. M. (2012). Overstimulation of newborn mice leads to behavioral differences and deficits in cognitive performance. Scientific Reports, 2, 546.
• Dauch, C., Imwalle, M., Ocasio, B., & Metz, A. E. (2018). The influence of the number of toys in the environment on toddlers’ play. Infant Behavior & Development, 50, 78–87.
• Dunn, W. (1997). The impact of sensory processing abilities on the daily lives of young children and their families: A conceptual model. Infants & Young Children, 9(4), 23–35.
• Elkind, D. (2001). The hurried child: Growing up too fast too soon (3rd ed.). Cambridge, MA: Perseus.
• Faber Taylor, A., & Kuo, F. E. (2009). Children with attention deficits concentrate better after walk in the park. Journal of Attention Disorders, 12(5), 402–409. https://doi.org/10.1177/1087054708323000
• Ginsburg, K. R. (2007). The importance of play in promoting healthy child development and maintaining strong parent–child bonds. Pediatrics, 119(1), 182–191. https://doi.org/10.1542/peds.2006-2697
• Green, S. A., & Ben-Sasson, A. (2010). Anxiety disorders and sensory over-responsivity in children with autism spectrum disorders: Is there a causal relationship? Journal of Autism and Developmental Disorders, 40(12), 1495–1504.
• Gunnar, M. R., & Donzella, B. (2002). Social regulation of the cortisol stress response in early human development. Psychoneuroendocrinology, 27(1–2), 199–220. https://doi.org/10.1016/S0306-4530(01)00045-2
• Lupien, S. J., McEwen, B. S., Gunnar, M. R., & Heim, C. (2009). Effects of stress throughout the lifespan on the brain, behaviour and cognition. Nature Reviews Neuroscience, 10(6), 434–445. https://doi.org/10.1038/nrn2639
• Marco, E. J., Hinkley, L. B., Hill, S. S., & Nagarajan, S. S. (2011). Sensory processing in autism: A review of neurophysiologic findings. Journal of Neurodevelopmental Disorders, 3(2), 67–85.
• McEwen, B. S. (2012). Brain on stress: How the social environment gets under the skin. Proceedings of the National Academy of Sciences, 109(Suppl. 2), 17180–17185. https://doi.org/10.1073/pnas.1121254109PNAS+2SCIRP+2PubMed+2
• Miller, L. J., Anzalone, M. E., Lane, S. J., Cermak, S. A., & Osten, E. T. (2007). Concept evolution in sensory integration: A proposed nosology for diagnosis. American Journal of Occupational Therapy, 61(2), 135–140. https://doi.org/10.5014/ajot.61.2.135
• Mindell, J. A., & Williamson, A. A. (2018). Benefits of a bedtime routine in young children: Sleep, development, and beyond. Sleep Medicine Reviews, 40, 93–108. https://doi.org/10.1016/j.smrv.2017.10.007
• Murray, R., & Ramstetter, C. (2013). The crucial role of recess in school. Pediatrics, 131(1), 183–188. https://doi.org/10.1542/peds.2012-2993
• Tarullo, A. R., & Gunnar, M. R. (2006). Child maltreatment and the developing HPA axis. Development and Psychopathology, 18(1), 145–166.