Hranice u detí: Láskavé limity, ktoré dávajú istotu
Vo včasnej intervencii často sprevádzame rodiny, ktoré zažívajú náročnejšie situácie – či už kvôli zdravotnému znevýhodneniu dieťaťa, rizikovému vývinu alebo náročnej rodinnej situácii. V takýchto chvíľach sa prirodzene sústredíme na to, aby bolo o dieťa dobre postarané, aby sa cítilo milované a v bezpečí. Popri tom sa však často objaví aj otázka, ktorá sa nám v práci stále vracia: Ako deťom nastavovať hranice – a prečo je to vôbec dôležité?
Hranice nie sú o zákaze, treste či ovládaní. Hranice sú o bezpečí a istote. Dieťa ich potrebuje na to, aby mu pomohli pochopiť:
- čo sa smie a čo nie,
- čo od nás môže čakať,
- čo môže očakávať samo od seba.
Vďaka bezpečiu dieťa vie, že sa na vás môže spoľahnúť. Vie, že keď si ide ľahnúť do postieľky, nikto ho nebude vyrušovať. Vie, že keď vojde do pracovne, nie je to miesto na hranie, ale naopak jeho izbička je bezpečným miestom, kde sa môže prejaviť. S istotou sa spája aj konečnosť. Dieťa sa môže hnevať, protestovať, skúšať prekročiť hranicu – ale zároveň vie, že tá hranica existuje. A keď ju prekročí, stále ostáva milované, stále má svoj priestor, starostlivosť aj ochranu. Učí sa, že každý čin má dôsledok – nie ako trest, ale ako prirodzený následok.
Jedným z užitočných pohľadov na potreby dieťaťa je psychomotorický systém Alberta Pessa, ktorý hovorí o šiestich základných potrebách, ktoré je dôležité napĺňať nie hierarchicky, ale súčasne:
- Miesto – každé dieťa potrebuje vlastný priestor, svoje “územie”, kde má istotu: postieľku, autosedačku, izbičku…
- Starostlivosť – pravidelné jedenie, obliekanie, čistenie zubov, túlenie…
- Podpora – pomoc pri chodení, obliekaní a kedykoľvek, keď to dieťa nezvláda samo.
- Ochrana – bezpečie pred tým, čo je pre dieťa škodlivé: dopravná nehoda, ostré predmety, oheň…
- Hranice – láskavé a pevné limity, ktoré dieťa učia, čo môže a čo už nie.
- Túžby a potreby – rešpektujeme, čo dieťa cíti a chce, aj keď nie vždy mu to môžeme splniť.
Ak je niektorá z týchto potrieb vážne narušená, má to dopad na všetky ostatné. Napríklad: ak dieťa zažije narušenie ochrany (napr. sexuálne zneužitie), zrúti sa aj pocit starostlivosti, podpory, miesta… Preto hranice nechránia len správanie, ale aj samotnú integritu dieťaťa.
Okrem fyzických hraníc (plot okolo dvora, pás v autosedačke, mreža na postieľke) existujú aj symbolické hranice, ktoré pomáhajú dieťaťu budovať obraz o svete – čo sa smie, čo nie, čo je zodpovednosť, ako sa prejavujú city:
- Miesto dieťaťa v rodine, v triede, medzi kamarátmi.
- Možnosť rozhodnúť sa medzi dvoma bezpečnými možnosťami (napr. „Chceš si obliecť modrú bundu alebo červenú mikinu?“)
- Pravidlá, ktoré v rodine platia – ako večerná rutina, či spoločné jedlo.
Ako hranice nastavovať?
- Pýtajme sa: Čo? Kedy? Ako? Prečo?
- Čo je hranica, ktorú potrebujeme nastaviť?
- Kedy je na to vhodný čas?
- Ako ju vysvetlím tak, aby jej dieťa rozumelo?
- Prečo je dôležitá pre nás aj dieťa?
- Jasne, pokojne, dôsledne
Príklad príkazu: „O dve minúty vypni televízor. Ideme si umývať zuby.“
Príklad hranice: „Každý večer si môžeš pozrieť jednu 30-minútovú rozprávku. Potom ideme do kúpeľne a spať.“
- Rešpektujme emócie dieťaťa
Dieťa má právo byť nahnevané, že sa mu niečo nepáči. Má právo si želať inú hranicu. Môžeme o nej hovoriť – niekedy ju vieme upraviť, inokedy nie. Dôležité však je, že aj keď dieťa prekročí hranicu, nestráca vašu lásku.
Hranice fungujú aj ako príprava na život. Ako píšu Dr. Henry Cloud a Dr. John Townsend v knihe Hranice a deti: „Výchova sa netýka len prítomnosti. Pripravujeme deti na budúcnosť – na to, aby si vedeli vybudovať charakter, ktorý im pomôže v živote uspieť.“
Deti sa učia v detstve to, čo budú raz potrebovať ako dospelí:
- nastavovať hranice voči druhým (napr. v práci, vo vzťahoch),
- rešpektovať hranice druhých,
- vedieť rozpoznať, keď niekto ich hranice nerešpektuje (napr. pri zneužívaní),
- vedieť zjednávať o hraniciach, hľadať riešenia.
Pozor na mýty o hraniciach u detí, s ktorými sa môžeme stretnúť a môžu nám nastavovanie hraníc komplikovať. Je ich mnoho, no pre príklad uvedieme tri, s ktorými sa stretávame často a väčšinou si to neuvedomujeme, no podvedome ovplyvňujú náš prístup k nim.
„Keď dieťa neposlúcha, chce mi ublížiť.“
➡ Nie. Dieťa skúma hranice, testuje ich. Potrebuje vás, aby ste mu ukázali, že tie hranice existujú, sú zmysluplné a pre jeho dobro.
„Hranica je zákaz.“
➡ Nie. Hranica je láskavý rámec, v ktorom sa môže dieťa bezpečne pohybovať. Je to niečo, čo spoločnosť, rodina či jednotlivec potrebuje, aby fungoval.
„Deti nemajú právo protestovať.“
➡ Majú. Protestovať nie je to isté ako prekročiť hranicu. Protest je forma prejavu. Niekedy môžeme hranicu prehodnotiť, inokedy nie – ale komunikovať o nej môžeme vždy.
Na záver vás chceme povzbudiť a uistiť, že nastavovanie hraníc nie je o tom, aby sme dieťaťu „niečo zobrali“. Je to dar, ktorý mu dávame – dar jasnosti, istoty, sebadôvery a zodpovednosti. Pomáha mu vedieť, kde je jeho miesto vo svete, že je v bezpečí, že je milované a že má právo byť samo sebou – s rešpektom k sebe aj druhým. Ak si nie ste istí, ako začať, alebo sa niekde trápite, obráťte sa na nás. Sme tu pre vás – nie ako sudcovia, ale ako sprievodcovia.
Odporúčané zdroje:
- Henry Cloud, John Townsend: Hranice a deti
- Podcast: 13 hříchů rodičovství (epizóda o hraniciach)
- Daniel J. Siegel, Tina Payne Bryson: Disciplína bez drámy
- Janet Lansbury: Rešpektovať a byť rešpektovaný
